Venezuela - exotická krajina plná prírodných divov a krás

Venezuela - cestopis

1. deň, 9. apríla 2007 v 7.15, sme odleteli z Prahy-Ruzyně so spoločnosťou ČSA do Paríža, kde sme pristáli na letisku Charles de Gaull pár minút po deviatej hodine. Nasledoval asi 15 minútový presun autobusom do našej odletovej haly. Z Paríža sme odleteli s leteckou spoločnosťou Air France, Boeingem 747-400 s  ¾ hodinovým meškaním - v 11.15 smer Caracas - hlavné mesto Venezuely, kde jsme pristáli 19.55 našeho a 13.55 miestneho času. Počas letu boli podávané 2x nápoje štandardnej ponuky a jedlo - jednoduché, ale veľmi chutné. Okrem toho mali všetci možnosť sa počas letu osviežiť nealkoholickými nápojmi zo samoobslužných boxov, umiestnených na niekoľkých miestach lietadla. Vegetariáni či vegáni si mohli vopred cez CK objednať i špeciálnu stravu. Asi pol hodinu pred pristátím sme dostali od letušiek formuláre k colnej deklarácii (Imigration Card). Prechod caracaským letiskom bol bez problémov a vzhľadom k tomu, že sme našťastie boli jediným lietadlom, ktoré práve pristálo, všetko prebehlo bez problémov a čakania a našu batožinu sme dostali hneď. Náš sprievodca zohnal pred letiskovou halou, plnou miestnych "vexlákov", klimatizovaný mikrobus pre našu skupinu a vyrazili sme na pôvodne odhadovanú 11 hodinovú, ale v skutočnosti 13,5 hodinovú jazdu do mesta Merida, kde nás čakalo prvé ubytovanie a odpočinok po dlhom a únavnom lete a jazde v autobuse. Jazda začala dopravnou zápchou, nakoľko bola v Caracase práve dopravná špička. Vďaka nej sme si ale stihli cez okná autobusu pomerne detailne prehliadnuť okrajové časti Caracasu, ktoré vypadajú dosť hrozivo. Polorozpadnuté budovy-slamy, postavené z rôznych materiálov v strmých stráňach, všade neporiadok, odpadky, prach a špina. Z miestnych linkových autobusov vystupovali, resp. vyskakovali a naskakovali ľudia počas jazdy. Či to je štandard alebo to bolo kvôli tej zápche, to netuším. Po ceste, už v oblasti ďaleko za Caracasom, zastavujeme u akéhosi bufetu pri ceste. Už bola tma a tu sme si už silno uvedomili, že sme v zemi, kde kriminalita narastá a je potrebné si dávať veľký pozor na svoje veci. Po vystúpení z autobusu sme hneď boli stredom pozornosti, hlavne žobrajúcich matiek a detí. Tu sme mali možnosť prvýkrát ochutnať niektoré z miestnych špecialít - konkrétne placky plnené podľa našeho výberu rôznymi druhmi syra. Jedna placka stála 6 000 bolívarov a 0,5 litru vody v PET fľaši 1 000 bolívarov.

2. deň v 5.30 ráno miestneho času sme zaparkovali pred zamrežovaným penziónom "Posada Mara" na okraji upraveného námestia v tesnej blízkosti centra Meridy. Ubytovanie prebehlo bez problémov. Izby jednoduché, niektoré však bez okien, s posteľami nad sebou i dvojlôžka, WC+sprcha na každej izbe. Sprcha v mnohých ubytovacích zariadeniach vo Venezuele znamená iba vyvedenú trubku zo steny, bez klasického sprchového zakončenia, ako sme zvyknutý u nás. Niekde bola zakončená aspoň akýmsi umelohmotným lievikom, každopádne i tak to znamená, že sa umývate pod priamym prúdom vody. Avšak vzhľadom k tomu, že pitná i úžitková voda je vo Venezuele drahšia a vzácnejšia než nafta, boli sme za každý prúd vody vďačný. Tlak vody vo všetkých zariadeniach bol nízky, na záchodoch dotekala voda extrémne pomaly. Podobne ako napríklad v Grécku sa i tu na väčšine miest použitý toaletný papier nevhadzuje do záchodovej misy, ale do odpadkového koša.

Po potrebnom odpočinku sme sa popoludní vydali na prehliadku centra Meridy, ktoré je celkom upravené, predovšetkým v blízkosti námestia Simona Bolívara. Bočné uličky sú na tom už horšie. Na jedlo sme si zašli do malej pizzérie – takého polobufetu. Kocka pizze stála 1 500 bolívarov, čierna káva (negro, silné a výborné) 2 000 bolívarov, rohlík plnený syrom alebo šunkou 1 300 bolívarov, neperlivá voda 1,5 l balená za 2 500 bolívarov, vynikajúce čerstvé kokosové mlieko (ktoré pijete slamkou priamo z kokosu) za 1 300 bolívarov, 5 malých banánov za 500 bolívarov a pohľadnice 1 600 bolívarov. Večer sme zašli do jednej reštaurácie asi 5 minút od našeho penziónu. Ponuku môžete vidieť na fotografii.

Merida bývala predtým centrom spoločenského diania. Sústredili sa tu významné inštitúcie a úrady, školy, univerzity. Život je tu na vyššej úrovni, než v ostatných mestách. V dobe našeho pobytu se tu práve budovala moderná trolejbusová dráha. Kriminalita v tomto meste nie je asi tak závažná ako inde, pretože toto bolo jediné mesto, ktoré po západe slnka zostalo žiť a zavreli se iba obchody, ale reštaurácie a bary zostali otvorené. V ostatných mestách sme mali inú skúsenosť. Ihneď po západe slnka sa ulice vrátane hlavných tried vyľudnili, obchody sa zavreli a zamrežovali. Bol problém nájsť vôbec nejakú reštauráciu alebo pizzériu, kde by ste si dali večeru. To nás všetkých dosť prekvapilo a zaskočilo. Otvorených zostalo iba pár obchodov s alkoholom, pred ktorými na chodníku postávali miestni a popíjali "na stojaka" pivo priamo z fľaše. No a tie prázdne fľaše si potom vymieňali cez mreže s predavačom za plné. Inak sa na uliciach nepohybovali ani miestni, nie to ešte turisti.

3. deň, stále v Meride, mali sme v pláne výlet najdlhšou a najvyššou lanovkou na svete na vrchol Pico Espejo vo výške 4 765 m. Bol však (trochu nečakane) vyhlásený v ten deň štátny sviatok a tak nám, napriek tomu, že ráno bol u lanovky rad i ďalších turistov, oznámila miestna pracovníčka, že máme ísť inde alebo prísť ďalší deň, pretože dnes lanovku nespustí. Naozaj zaujímavý prístup :-) Tak sme s našim sprievodcom vymysleli náhradný program. Výlet prenajatými džípmi do okolitých hôr - prehliadka malebnej horskej a typicky koloniálnej dedinky Lachi, zastávka pri vodopádoch Los Gonzales v džungli, prehliadka kávovej plantáže a zoznámenie sa s horským porastom - kaktusmi, orchideami... Výlet sme zakončili výjazdom po serpentínach do výšky cca 1 700 m na náhornú plošinu hôr Sierra Nevada Negra, kde pár odvážlivcov (nakoniec i vrátane mňa) malo možnosť sa asi na 20 minut preletieť v tandeme s padákom (a inštruktorom :-)...). Bol to úžasný zážitok, pozorovať zhora okrajové časti Meridy, kaňon, rieku kľukatejúcu sa do diaľky, orlie hniezdo na vrchole stromu, pasúce sa kravy a západ slnka...

4. deň odjazd z Meridy džípmi, riadenými našimi venezuelskými sprievodcami, cez hory Sierra Nevada a Sierra Culata na východné úbočie. Po ceste sme zastavili v záchrannej kondorej stanici a urobili túru krásnou krajinou k Lagúne Victoria. Zásoby pitnej vody sme viezli so sebou v niekoľkých sklenených nádobách. Pred západom slnka sme dorazili na úpätie dažďového pralesa do oblasti Parámo, na breh rieky Rio Acequía do Campamenta Francese, kde jsme prenocovali v útulnom ubytovacom zariadení obklopenom banánovníkmi a mangovníkmi. A to už spoločne s rôznymi zvieratkami - hlavne pavúkmi, komármi a iným hmyzom. Jedna z našich izieb bola dokonce až do rána strážená škorpiónom, ktorého naši kamaráti našli ráno odpočívať v odpadkovom koši asi 2 m od postele. Ešte, že ho objavili až ráno, inak neviem, neviem, či by niekto z nás dokázal v noci zaspať! Majitelia tu mali oplotený výbeh s kapibarami, korytnačkami a sliepkami a tiež voliéru s krásnými pestrofarebnými papagájmi.

5. deň odchádzame džípmi na prvú vychádzku do dažďového pralesa, ktorý bol ešte dosť blízko civilizácie, takže prístupný po asfaltovej ceste, každopádne ako prvé zoznámenie sa s pralesom to stálo za to. Fakultatívny rafting na rieke Acequia sa bohužiaľ pre nedostatok vody nekonal. Pokračujeme ďalej, veľkú časť cesty už po prašných cestách, do oblasti Los Ilanos do dedinky/Campamenta Estancie. Tu nás čakal prvý nocľah v hamakách (zavesených plátených posteliach). Ubytovanie jednoduché - jedna spoločná budova (4 ¾ steny so zasieťovanou zostávajúcou časťou + plechová strecha, na ktorú behom dňa i noci padali zrelé mangá, čo prvú noc všetkých zobudilo a naplašilo :-)...). Na trámoch a betónových stĺpoch uchytené hamaky. Časť skupiny spala v takej polomurovanej chatrči s guľatým pôdorysom (tzv. čuruáte), s lúčovito rozvešanými hamakami. Sociálne zariadenie bolo vonku, spoločné WC + sprchy. V jedálni nám varili a podávali jedlo miestni obyvatelia. Pred západom slnka sme sa vydali našimi džípmi na podvečerné safari pozdĺž rieky. To bolo naše prvé stretnutie s kajmanmi, rôznymi vtákmi, dravcami, korytnačkami a komármi. (Rozhodne si so sebou do Venezuely zoberte dostatočnú zásobu repelentov).

6. deň po raňajkách sme sa rozdelili na dve skupiny. Jedna išla na asi 2 hodinovú prechádzku na (trošku divokejších) koňoch, krásnou savanou a druhá se vydala džípom k rieke na asi 3 hodinové safari. Išlo sa na drevenej lodi s Yamaha naftovým motorom. V tejto rieke sme mali zakázané sa kúpať, pretože bola plná kajmanov, piraní, ale tiež ružových delfínov. Miestni sprievodcovia nám ukázali lov piraní a kŕmenie kajmana. Že budem niekedy vo voľnej prírode stáť 2 metre od kajmana, to by ma ani vo sne nenapadlo :-) Na brehoch rieky sme sa okrem desiatok kajmanov kochali pohľadom na množstvo leguánov, riečnych korytnačiek, rôznych vtákov a dravcov. Z hĺbky okolitého porastu se ozývali škrekot opíc, ktoré som bohužiaľ zblízka vo voľnej prírode nevidela. Bola to naozaj úchvatný a dobrodružný pohľad, naviac za krásného slnečného počasia. Nocovali sme na rovnakom mieste, avšak čakalo nás zaujímavé prekvapenie v podobe (pre nás) nečakanej nočnej návštevy veľkého mravcožrúta, ktorý sa prišiel do dediny najesť a napiť.

7. deň po raňajkách nás opäť v oblasti Los Llanos čakalo safari džípmi. Jedným zážitkom bolo stretnutie so stádom divokých kapibár a ďalším to, že nám miestni sprievodcovia predvádzali lov anakondy, ktorá se ale tentokrát radšej niekam schovala. Ako nám náš český sprievodca povedal, na túto atrakciu sa miestni sprievodcovia tešia a je to pro nich česť, keď môžu ukázať, ako neohrozene vstupujú do zarastenej rieky, šťuchajú do nej palicami v snahe vystrašiť a nájsť anakondu, na ktorú sa potom 3-4 muži doslova vrhnú, popadnú zmäteného hada a vynesú ho na breh. Anakonda je celkom dlho omráčená, nehybne leží a inštinktívne robí, že je mŕtva. Toho využívajú sprievodcovia k tomu, aby nechali turistov si anakondu zblízka prehliadnuť, vyfotit sa s ňou a pod. Po tejto predvádzačke vrátia anakondu naspäť do vody. (No, nechcela by som byť v koži tej iste vystrašenej anakondy...). My sme tento lov priamo nevideli, ale po ceste späť sme narazili na malú skupinku turistov, ktorí na tom boli so zážitkami evidentne lepšie, nakoľko im pri nohách ležala do klbka stočená anakonda. Takže nakoniec i my sme mali možnosť zblízka si ju prehliadnuť, vyfotiť a vidieť jej vrátenie do rieky. A to už zapadalo slnko a pre nás to bol najvyšší čas vrátiť sa džípmi do mesta Merida, opäť do hotela Posada Mara, kde sme znovu prenocovali.

8. deň bol dňom "presunu". Ráno sme so všetkou batožinou odleteli z Meridy do Caracasu, odkiaľ s venezuelskou leteckou spoločnosťou AEROPOSTAL (asi s 1,5 hodinovým oneskorením) do Puerto Ordaz a následne autobusom po amazonskej magistrále asi 1,5 hodiny do mesta Ciudad Bolívar do pomerne luxusného, klimatizovaného hotela Valentina. Spoločne sme si prešli centrum mesta a hlavnú triedu na brehu nádhernej, hlavnej venezuelskej rieky Orinoko, kde nás čakal úchvatný - všetkými farbami hrajúci - západ slnka nad osvetleným mostom cez rieku. Práve Ciudad Bolívar patrí k tým mestám, ktoré sa hneď po západe slnka vyľudní, obchody i reštaurácie sa zavrú a neslobodno se vonku vôbec zdržovať. Asi po pol hodine sme našli v jednej modernejšej pasáži pizzériu, kde sme si ako jediní hostia dali chutnú večeru. Naspäť do hotela sme išli za výdatného tropického lejaku taxíkmi, pretože okrem skrz na skrz premoknutia by nám pravdepodobne hrozilo i vážnejšie nebezpečenstvo, číhajúce v temných zákutiach miestnych ulíc.

9. deň ráno sme rozdelili svoju batožinu, ktorú si necháme uskladnenú v hoteli Valentina a ktorú si povezieme so sebou na niekoľkodenný lodný výlet po rieke Caura. Naraňajkovali sme sa po ceste v prenajatom autobuse, v ktorom nás čakal neplánovaný, ale zato vzrušujúci zážitok. Narazili jsme na obrovský kŕdeľ migrujúcich motýľov (neviem presne o aký druh išlo, ale farbu mali žltozelenú). Tento kŕdeľ bol kilometre veľký, prosto sme išli autobusom skrz neho. Niekoľko minút existovala iba rovná cesta, na nej náš autobus a na všetky strany okolo iba motýle, motýle, motýle... Pri nasledujúcej zastávke pri jednom opustenom "Občerstvení" nás čakalo milé stretnutie s polozdomácnelým tapírom, ktorého sme mohli pohladkať, vyfotiť a súčasne si pozbierať v záhrade popadané zrelé mangá. Pokračovali sme ďalej a prišli do cieľa, do malinkej dedinky Meripa na brehu krásnej rieky Caura, kde nás uvítali vynikajúcim obedom (ryba, vychladená Coca cola a voda). Prehliadli sme si tu tiež, ako z jedného kusu kmeňa vydlabávajú lode. Práve na takejto lodičke/kánoe, samozrejme už opatrenej naftovým Yamaha motorom a jedným indiánom vzadu a jedným indiánskym lodivodom na čele, sme sa po obede nalodili, posadili na drevené lavičky a vyrazili v ústrety niekoľkodennému dobrodružstvu do divokej prírody mimo civilizácie. Prvú noc na rieke sme boli ubytovaní priamo pri jej brehu, na kraji pralesa, v hamakách s nutnými sieťami (moskytiérami). Po predchádzajúcej noci v luxusnom hoteli to bol trošku šok a pre väčšinu z nás boj s obyčejným ľudským strachom zo zvukov nočného pralesa, zo všadeprítomného hmyzu a iných zaujímavých zvieratiek :-). Museli sme sa tiež rýchlo prispôsobiť úplne iným hygienickým podmienkam. Kúpelňa=rieka, záchod=buď diera v zemi nebo úkryt niekde za krovím na kraji pralesa...

10. deň po "indiánskych raňajkách" sme se opäť nalodili a celý deň putovali proti prúdu rieky Caura, pozorovali motýle, vtákov, občas nejaké riečne hady, kajmany na brehoch, praveké rastliny a divoké pralesné rastliny. Naši indiánski sprievodcovia nám vždy zastavili tam, kde bolo bezpečné sa kúpať a zchladiť tak naše rozpálené telá, celé dni vystavené žeravému tropickému slnku. Ešteže na nás i pri jazde na lodiach voda z rieky stále špliechala... Vzhľadom k tomu, že bol len apríl a väčšina z nás - stredoeurópanov - bola po zime na slnku prvýkrát, bola naša spotreba opaľovacích krémov, s faktorom aspoň 30, dosť vysoká. Tento deň sme mali veľké šťastie a vďaka úžasným sprievodcom nás vpustili i do jednej väčšej indiánskej dediny, ukrytej v pralese v blízkosti rieky. Prehliadli sme si ich primitívne prírodné obydlie, pozreli sa prvýkrát aj do ich školy a dokonca nám po niekoľkých prosbách povolili i spraviť pár fotiek. Indiáni samotní sa moc fotiť nechceli - teda väčšina z nich - pretože to vnímajú tak, že im fotky kradnú dušu. Po tejto úžasnej návšteve dedinky sme plávali ďalej, s obedom formou pikniku od indiánskych kuchárok, ktoré nás na ďalšej lodi so zásobami potravín, pitnej vody a Pepsi coly celú dobu doprevádzali. A varili úžasne! Pravdaže znížené hygienické podmienky (voda z rieky tu funguje ku kúpelňovým i kuchynským účelom...) naštartovali u väčšiny z nás isté črevné problémy, s ktorými sa v rôznych časoch a intenzitách postupne potýkali takmer všetci z našej skupiny. Doplavili sme sa do zátoky k civilizovanejšej indiánskej dedinke, v ktorej bola i zavedená elektrina a kde sme dva dni nocovali opäť v jednoduchých chatrčiach (čuruatách) v hamakách. Prvý večer po západe slnka mohli záujemcovia a odvážlivci ísť s prievodcami na prieskum a zoznámenie sa s nočným životom pralesa, vrátane prehliadky skrytého obydlia tarantule. Ja osobne som si o tom (s výhovorkou "potrebujem si odpočinúť" :-)...) nechala radšej iba rozprávať druhý deň pri raňajkách. (Moje predstavy o tom, ako mi v hustej tme pralesa padajú za krk rôzne zvieratká, boli príliš živé :-(...).

11. deň sme strávili na rovnakom mieste. Začala tu séria zažitkov a kochania sa nad krásnymi vodopádmi. Tie prvé se volali Parrá Falls, k hornej časti ktorých sme sa v dvoch skupinkách vydali. Jedna trasa bola obtiažnejšia a druhá o niečo menej. Tá "o niečo menej" bola v pralese vysekaná 0,5-2 metrová široká cesta po kameňoch a koreňoch, stále hore a dolu. Tentokrát sme sa ako blázni nepotili iba my - Češi, ale i indiánski sprievodcovia. Pri výstupe prišlo k niekoľkým situáciám, pri ktorých sme zostávali nechápavo stáť, doslova s ústami otvorenými údivom. Boli to okamžiky, keď sme cestou do kopca stretávali drobných indiánov a indiánky, ktorí v nošiach na chrbte nosili jeden až dva cca 50litrové kanystre, buď s vodou alebo naftou, prípadne miesto kanystrov niesli na chrbte Yamaha 90 kilový motor. A keď sme potom stretli dvoch indiánskych mladíkov, z ktorých jeden niesol na chrbte chladničku, tak to už sme mali pocit, že máme kolektívnu halucináciu. A naviac, všetci tí indiáni chodili naboso. V každom prípade sme sa asi po 2,5 hodinách k vodopádom dostali a odmenou nám bol jednak krásný výhľad a tiež i kúpanie pod vodopádmi, kde nás laškovne „okusovalo“ množstvo rôznych rybičiek :-). Obed bol priamo pod vodopádmi opäť formou pikniku, počas ktorého nás neustále obletovali nádherné žlté a modré motýle. Zvyšok dňa sme odpočívali, pričom sme sa tu skamarátili s opäť polozdomácnelým zvieraťom - tentokrát kapibarou.

12. deň sme sa po raňajkách rozlúčili s našou kamarátkou kapibarou a miestnymi obyvateľmi, ktorí sa o nás pekne postarali, a vydali sa z tohto takmer nedotknutého prostredia po prúde rieky späť. Po ceste sme mali možnosť navštíviť druhú indiánsku dedinku a tiež školu, v ktorej nás dojali miestne deti tým, že nám zaspievali. Pokračovali sme na lodiach ďalej a mierili k sútoku s riekou Orinoko. Tu nás sprevádzali roztomilí ružoví delfíni, v ich blízkosti sme sa kúpali. Vrátili sme sa do mesta Ciudad Bolívar a prenocovali opäť v hoteli Valentina.

13. deň sme si opäť nechali časť batožiny v hoteli a s najpotrebnejšími vecami odleteli niekoľkými malými lietadlami do Národnéhu parku Canaima. Na letisku sme mohli nakúpiť drobné suvenýry (korálky, prívesky z jaspisov s mnohými motívmi, pohľadnice, mapy, tričká, klobúky, ale i špeciálnu omáčku s mravcami, plechovky s pitím či opaľovacie krémy). Na brehu nádhernej a čistej sladkovodnej lagúny Canaima s mohutnými vodopádmi sme sa ubytovali na ostrove Isla Anatoli. Opäť išlo o spanie v hamakách s moskytiérami, ale k dispozíicii boli pekné sprchy a WC a všade bolo čisto. Tu nás čakal peší výlet k vodopádom Salto Sapo a Sapito, potom odpočinok, kúpanie a príprava na ďalšie putovanie po rieke smerom k najvyššiemu vodopádu na svete - Salto Angel (979 m).

14. deň sme sa nalodili a proti prúdu sa vydali na dobrodružstvo k vodopádom Salto Angel. Po ceste kúpanie v kaskádach, pozorovanie porastu, zvierat a tiež našich lodivodov, ktorí neuveriteľne manévrovali s lodičkami proti prúdu - miestami dosť plytkej- rieky a jej divokým perejám. Ubytovali sme sa na kraji pralesa priamo pri brehu rieky s výhľadom na vodopád Salto Angel, ku ktorému sme vystúpali pralesom behom popoludnia. Veľmi pekný zážitok. Aj tu sme spali priamo v prírode v hamakách s moskytiérami. O jedlo a pitie sa nám postarali miestni sprievodcovia. (WC bolo síce murované, ale splachovanie vedrami s vodou z rieky + hygiena priamo v rieke).

15. deň po raňajkách sme sa po riekach Churun a Carrao preplavili späť do lagúny Canaima, kde sme prenocovali na rovnakom mieste a dopriali si odpočinok v tomto nádhernom mieste.

16. deň sme preleteli opäť malými lietadlami do Národného parku Gran Sabana, do zlatokopeckého mestečka Santa Elena De Uairén, na hranici s Brazíliou. Ubytovali sme sa vo veľmi pekných murovaných apartmánoch v YaKoo Campamentu Ecologico na okraji mesta. Každá izba mala svoju vlastnú kúpeľnu a WC, klasické postele (konečne bez moskytiéry), jedlo i pitie vynikajúce a majitelia veľmi príjemní. Krásná záhrada s bazénom súčasťou Campamenta. Popoludní nás naši sprievodcovia vzali džípmi na prehliadku mesta, kde má zlato - ako naturálny tovar na výmenu - ešte veľký význam.

17. deň nás za trochu chladnejšieho a zamračenejšieho počasia čakal celodenný výlet džípmi po rozľahlej trávnatej Gran Sabane, prehliadka jaspisového údolia a neuveriteľne okúzľujúcej jaspisovej rieky a kochanie sa krásnou krajinou stolových hôr (tepuís). Tiež osviežujúce a zábavné kúpanie v prírodných bublinkových kúpeľoch na rieke Sorupao (Balneario Sorupao). Ubytovali sme sa v útulnej murovanej budove v campamentu pri vodopáde Salto Kamá. Každá izba bola zariadená vlastným WC i sprchou, poschodové postele. Bol tu i malý domček - obchodík so suvenýrmi.

18. deň, za krásneho slnečného počasia, nás sprievodcovia doviedli k svetoznámemu vodopádu Chinak Merú/Salto Aponwao. Potom sme sa vrátili džípmi do Santa Eleny a nočným autobusom sa premiestnili do mesta Ciudad Bolívar, opäť do hotela Valentina. Autobus bol extrémne klimatizovaný, na čo boli miestni obyvatelia už zvyknutí a teda i pripravení a vybavili sa do autobusu čapicami, rukavicami, šálmi, spacákmi a pod. :-)

19. deň ráno po príchode do Ciudad Bolívaru sme si po noci strávenej v autobuse (alias chladničke) oddýchli v obľúbenom hoteli a prehliadli si ďalšiu časť mesta.

20. deň v skorých ranných hodinách nasledoval presun na letisko v Puerto Ordaz, potom odlet do Caracasu a z neho menším lietadlom na korálové ostrovy Los Roques do karibskej oblasti. Obed formou pikniku priamo na pláži. Ubytovaní sme boli v dvoch príjemných murovaných penziónoch priamo v mestečku. Izby s klasickými posteľami, vlastnou kúpelňou a WC. Tlak vody tu bol veľmi mizerný. Večeru nám potom v penzióne pripravil ochotný a pohostinný personál.

21. deň pre nás sprievodcovia pripravili výlet po tejto oblasti v motorovom člne, s možnosťou potápania a šnorchlovania. Obed v reštaurácii na pláži. Tento deň bol v znamení záverečného odpočinku, relaxu, kúpania na opustených plážach s bielym pieskom a mnohými mušľami, v nádhernom čistom tyrkysovom mori. V tejto oblasti fungoval i spoločenský nočný život, kriminalita tam nie je asi tak veľká, takže i mreží tu bolo minimálne. A tak sme sa odvážili aj po menších skupinkách vydať na večernú romantickú precházku po nábreží a po mestečku a strávili i nejakú hodinku v miestnom klubu/diskotéke.

22. deň ráno sme si užili posledné karibské kúpanie a po obede preleteli späť do Caracasu. Presunuli sme sa na medzinárodné letisko a odleteli do Paríža.

23. deň prílet Paríž a odtiaľ prelet a návrat okolo poludnia do Prahy-Ruzyně. Čo dodať... Venezuela je lákavá exotická zem, impozantných rozmerov. Ponúka bohaté zážitky milovníkom fauny i flóry, riek, vodopádov, stolových hôr a rozľahlých saván. Než sa do tejto zeme vydáte, radšej si zistite jej aktuálnu politickú sitauáciu, ktorá sa pomerne rýchlo mení a mohla by ovplyvniť Vašu dovolenku. Každopádne po dobu môjho pobytu som žiadne problémy nepocítila (okrem sťažovania sa miestnych obyvateľov na ich životnú situáciu). Najlepšie sa tu dohovoríte španielsky, prípadne veľmi jednoduchou angličtinou. Nikde nepite vodu z kohútika. Záverom by som rada touto cestou poďakovala našemu skvelému a odvážnemu českému sprievodcovi, pánovi Zdeňkovi Strnadovi, vďaka ktorému sme sa dozvedeli veľa zajímavostí nielen o zemi ako takej, ale i mnoho podrobností zo života venezuelskej fauny a flóry.

Venezuela - dovolenka, katalog zájazdov
Venezuela - Dovolenka Last Minute

Časový posun

Oproti našemu letnému času -6 hodín a voči zimnému -5 hodín.

Mena

Venezuelskou menou je Bolívar. Ako najvhodnejšia mena na výmenu se doporučuje americký dolár USD. Na zámenu si dajte vždy veľký pozor. Nevyužívajte radšej "pouličných vexlákov", ponúkajú naoko lepší kurz, ale v balíku peňazí iba ťažko poznáte, či je tam všetko a či sú bankovky vôbec platné. Nespoliehajte sa na platobné karty či na šeky. V súčasnej dobe je v podstate nutné mať k dispozícii hotovosť.

Počasie

Ideálne obdobie pre návštevu tejto zeme je od novembra do apríla, kedy je vo Venezuele tzv. suché obdobie, vďaka ktorému sa dajú navštíviť i oblasti stolových hôr a Ánd. Klíma je tropická. Teploty v závislosti na nadmorskej výške a vzdialenosti od mora - približne od 18 do 35 °C. V oblastiach, ako je napr. Canaima, obvykle niekoľkrát denne intenzívne, ale krátko zaprší. Vyhnite se radšej obdobiu od mája do októbra, kedy je tu obdobie dažďov.

Internet

Internetové kaviarne sú dostupné iba v mestách.